Slová nikdy viac sme použili veľakrát, či už v hneve, afekte, v rozčarovaní...Tieto slová prichádzali na um aj žiakom Gymnázia Jozefa Miloslava Hurbana v Čadci, ktorí 15. 11. 2016 navštívili bývalý koncentračný tábor Auschwitz- Osvienčim.

Súčasťou prehliadky bola návšteva materského tábora Auschwitz, po poľsky Osvienčim. Prešli sme bránou s ironickým názvom „Arbeit macht frei“, vraj práca oslobodzuje... Určite nie v Auschitz. Žiaci prechádzali pomedzi jednotlivé „baráky“ a so zatajeným dychom počúvali výklad sprievodkyne. Neuveriteľné, čoho sa človek dokáže dopustiť a aké rafinované spôsoby si zvolili nacisti.

Miestnosti, kde sa nachádzali pozostatky ľudských vlasov, modely krematória, prázdne nádoby od smrtiaceho plynu cyklón B, obete pokusov doktora smrti Mengeleho, hŕba cestovných kufrov, zhabané okuliare, krásne obradné židovské šaty...

Naši žiaci si kládli viaceré otázky. Je to vôbec možné? Kde sa podela ľudskosť? Kedy sa človek poučí na chybách v minulosti? Dokedy budú musieť zomrieť nevinní? Otázok by bolo veľmi veľa, pretože mozog všetkým pracoval na plné obrátky a nebolo vynechané ani srdce. Mnohé scény, príhody boli srdcervúce. Preto nikdy viac, je naše želanie, nikdy viac, aby sa zopakovali hrôzy holokaustu.

Po prehliadke materského tábora sme sa presunuli do neďalekej dedinky Birkenau, poľsky Brezinka. Po príchode nás „vítala“ vstupná veža a popri nej koľajnice, ktorými sa privážali tisícky nevinných obetí. Táto scéna je mnohým známa, pretože mnohí režiséri ju zaradili do svojich filmových scén.

Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že tento koncentračný tábor bol oveľa väčší ako Auschwitz. Z údajov sa dozvedáme, že materský tábor bol na ploche 7 hektárov, kým Birkenau 175 hektárov. Obrovská plocha, ktorá vyvolávala hrôzu, hlavne po tom, ako si žiaci prezreli mnohé časti tábora a mohli si predstaviť ako vyzeral život väzňa. Prešli sme miesta, kde väzni spali, ak sa to dá vôbec nazvať, pretože v neľudských podmienkach sa na posteli tlačili viacerí a prebiehal denno- denný zápas o lepšie miesta. Tie najlepšie boli v horných poschodiach, ak samozrejme nepršalo či nesnežilo... Tí slabší už nevládali bojovať a ostali na dolných oddeleniach, kde museli čeliť najmä potkanom, ktoré v tom čase boli také veľké ako mačky. Žiaľ, mnohé potkany sa živili ľudskými časťami tela... Preto nikdy viac hrôzy holokaustu.

Toto posolstvo sa snaží tlmočiť aj obrovský pamätník, ktorý tvorí nasledujúci nápis vo viacerých jazykoch sveta:

„Nech naveky zostane výkrikom zúfalstva a výstrahou pre ľudstvo toto miesto, na ktorom Hitlerovci zavraždili asi poldruha milióna mužov, žien a detí, zväčša Židov, z rôznych krajín Európy.“

Mgr. Gabriela Chalupková